K diskusnej relácii na RTVS „O 5 minút 12“ medzi R. Sulíkom a P. Žigom odvysielaný 5.4. 2020 a zameranej predovšetkým na oživenie, či udržanie ekonomiky v podmienkach šíriacej sa pandémie koronavírusu.

V danom rozhovore ma zaujalo predovšetkým to, že bývalý minister  hospodárstva za stranu Smer, Žiga sa svojimi názormi o podpore súkromných podnikateľov odlišuje od Sulíka len technicky, kladie väčší dôraz na veľkopodnikateľov a nie na malých a stredných podnikateľov. V ich názoroch k danej problematike niet žiadnej podstatnej diferencie a to napriek tomu, že jeden predstavuje „ľavicovú“ stranu a druhý zastupuje neoliberálnu stranu. Ich približná zhoda názorov je teoreticky podmienená tým, že obaja vo vzťahu k ekonomike abstrahujú od jej konkrétno historickej podoby. Pri danom prístupe by sme mohli povedať, že tak ako Marx, hlavný teoretik socializmu tvrdil, že fungujúca ekonomická základňa je materiálnym základom života akejkoľvek spoločnosti, tak aj teoretik neoliberalizmu, F. A. Hayek, približne o 100 rokov neskôr nielenže zopakoval Marxovu tézu, ale posunul ju ešte o kus ďalej svojim tvrdením, že vlastne všetky medziľudské vzťahy v spoločnosti sú len variáciou vzťahov ekonomickej výmeny. Avšak na rozdiel od vyššie uvedených názorov Žigu a Sulíka, Marx ako aj Hayek nikdy nehovorili o ekonomike ako takej. Marx zdôrazňoval, že ekonomická základňa je v prvom rade determinovaná prevládajúcim typom vlastníckych vzťahov a rovnako Hayek má na mysli ekonomiku, ktorá je jednoznačne determinovaná súkromno-vlastníckymi vzťahmi. Ak sa teda uvažuje o uvoľňovaní protiepidemiologických opatrení v záujme oživenia „ekonomiky“, tak to na prvý pohľad vyzerá rozumne, pretože ak spoločnosť prestane produkovať tovary uspokojujúce naše základné potreby, tak spoločnosť nutne zanikne. Pointa daného vyjadrovania je však v tom, že ak sa hovorí o záchrane „ekonomiky“, tak sa vyvoláva dojem, že ide o záujem všetkých. Lenže v našom prípade nejde o záchranu ekonomiky ako takej, ale buržoáznej ekonomiky, ktorá je v rukách súkromných vlastníkov, ergo, záchrana ekonomiky sa rovná v prvom rade záchrane súkromných vlastníkov. To, čo sa tu štát snaží v krízovej situácii zachrániť, je určitý typ ekonomických vzťahov, ktoré ich vlastníckym subjektom, t.j. kapitalistom zabezpečujú bezprácny zisk dosahovaný vykorisťovaním. A tak sme tu dnes svedkami v istom zmysle paradoxnej situácie. Z jednej strany na spoločnosť útočí prírodná pandémia koronavírusu, proti ktorej zatiaľ nevieme postaviť nič iné, len izoláciu indivíduí, ktorá však likviduje podnikanie, či malých alebo veľkých podnikateľov. Aby títo malí či veľkí podnikatelia neupadli do úplného bankrotu, povedané rečou vyššie diskutujúcich, aby sa nám ekonomika nerozpadla, tak sa ich spoločnosť snaží pomocou rôznych príspevkov, pôžičiek a úľav udržať pri živote. Tým sa ale spoločnosť snaží udržať pri živote typ ekonomiky, ktorej jadrom nie je uspokojovanie potrieb obyvateľov, ale dosahovanie súkromných ziskov prostredníctvom vykorisťovania pracujúceho človeka. Ak sa zachránime pred pandémiou, tak sa celkom určite nezachránime pred ekonomickou „pandémiou“ vykorisťovania, ktoré sa po prekonaní prírodnej pandémie koronavírusu opätovne rozkrúti na vysoké otáčky aj so všetkými negatívnymi dôsledkami na sociálny život pracujúceho človeka. Žiaľ naša spoločnosť a ani jej novozvolení predstavitelia neuvažujú o tom, že by sa naša ekonomika dala zachrániť aj iným a pre spoločnosť výhodnejším spôsobom, než len tým, že sa budú zachraňovať súkromní vlastníci výrobných prostriedkov. Nastupujúcu ekonomickú krízu by bolo možné využiť a súčasne aj prekonať prostredníctvom znárodnenia najvýznamnejších ekonomických podnikov a bánk, čím by sme zachraňovali na úkor celej spoločnosti nie súkromný, ale spoločný majetok a následne by bola prostredníctvom znárodnenia aspoň časť pracujúcich zbavená ekonomickej „pandémie“ vykorisťovania.

Riešenie ekonomickej krízy, ktoré sa rozbehlo v US, ktoré sa chystá v EÚ ako aj u nás doma je len opakovaním riešenia ekonomickej krízy z roku 2008, kedy sa dlhy podnikateľov a bánk socializovali, t.j. prešli na plecia celej spoločnosti a sociálne problémy pracujúcich ostali na ich vlastných pleciach. Ak sa rovnaký model zrealizuje aj v dnešných podmienkach, a všetko nasvedčuje tomu, že to tak bude, tak náš dnešný dlh sa môže z úrovne temer 50% HDP zvýšiť na úroveň, ktorá bude niekoľko nasledujúcich generácii vyciciavať tvorivé a životné sily našich pracujúcich a je otázne či sa ho niekedy zbavíme.