Jednou z tém predvolebného boja, ktorú zdôrazňujú najmä opozičné politické strany je téma suverenity Slovenska. Skôr ako sa na daný problém pozrieme v jeho konkrétnej podobe, je dobré si pripomenúť, že keď hovoríme o suverenite Slovenska, tak máme na mysli predovšetkým suverenitu Slovenskej republiky, t.j. suverenitu štátu. Štát vo svojej podstate zjednocuje spoločnosť do jedného celku prostredníctvom politickej formy. Občania spoločnosti, ktorá nadobudla štátnu formu sa stávajú obsahom daného štátu. V modernom štáte má jeho obsah podobu tzv. „občianskej spoločnosti“.

Štát sa bežne chápe v širšom slova zmysle, t.j. ako výraz, ktorý označuje politickú formu spoločnosti a jej občiansky obsah súčasne. Teda ako výraz jednoty politickej formy a jej občianskeho obsahu. Niekedy sa výraz štát používa v užšom slova zmysle. Štátom sa rozumie len samostatná politická forma bez občianskeho obsahu. Z vecného hľadiska je štátna forma tvorená politicko-mocenskou a byrokratickou štruktúrou, ktorá je relatívne nezávislá na svojom obsahu.

Výraz „suverenita štátu“ má práve v dôsledku užšieho a širšieho chápania štátu dva protikladné významy. Pod suverenitou štátu v širšom slova zmysle je potrebné chápať suverenitu samotnej spoločnosti, ktorá prostredníctvom svojej politickej formy realizuje svoje spoločné záujmy ako vo vonkajšej, tak aj vo vnútornej politike. Štát v užšom slova zmysle, ako relatívne samostatná politicko-mocenská a byrokratická štruktúra tu nemá žiadnu suverenitu ani vo vonkajšej a ani vo vnútornej politike, pretože je neustále podriadená záujmom svojho obsahu, t.j. záujmom samotnej spoločnosti. Štát tu vystupuje ako „sluha“ spoločnosti.

Pod suverenitou štátu v užšom slova zmysle, t.j. pokiaľ pod štátom rozumieme len politickú formu, ktorá v sebe nezahŕňa občiansku spoločnosť, je možné chápať moc politicko-mocenskej a byrokratickej štruktúry samostatne rozhodovať o všetkých dôležitých otázkach zahraničnej a vnútornej politiky. Štát tu vystupuje ako „pán“ spoločnosti.

Medzi uvedenými dvomi protikladnými formami štátnej suverenity sa vyskytuje v dnešnej dobe najbežnejšia forma štátnej suverenity, ktorá nereprezentuje ani záujem väčšiny spoločnosti, ani záujem politicko-mocenskej a byrokratickej štruktúry, ale presadzuje záujem malej časti spoločnosti proti spoločnému záujmu väčšiny spoločnosti. V uvedenom prípade sa štát z formy, ktorá by mala vyjadrovať spoločný záujem spoločnosti mení na mocenský nástroj potláčania samotnej spoločnosti.

O tom, či sa štát stáva nástrojom spoločného riadenia spoločnosti alebo nástrojom potláčania nerozhoduje len spôsob akým sa politicko-mocenské funkcie štátu obsadzujú. Podstatnejším momentom je tu fakt, či materiálno-ekonomické podmienky, prostredníctvom ktorých spoločnosť produkuje a reprodukuje svoje materiálne podmienky života ju zjednocujú do jedného celku, ktorý má spoločný záujem na na cestách rozvoja spoločnosti alebo ju objektívne trieštia na triedy, z ktorých jedna vlastní materiálne podmienky života spoločnosti a život druhej závisí na vôli a svojvôli vlastníkov výrobných prostriedkov. Pokiaľ materiálno-ekonomické podmienky života spoločnosť ako celok nemá vo svojom vlastníctve spoločnosť ako celok, potiaľ je štát nutne nástrojom potláčania väčšej časti spoločnosti vlastníckou menšinou.

Preto sa v buržoázno-demokratických typoch štátov stretávame so suverenitou štátu, ktorá nereprezentuje reálny spoločný záujem spoločnosti, ale reprezentuje len čiastočný záujem súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov. Politika buržoázneho štátu zastupuje záujem všetkých občanov len formálne, len legálne, t.j. na základe platnej ústavy buržoázneho štátu. Buržoázny štát však nezastupuje vôľu väčšiny spoločnosti a hoci má legalitu, tak nemá legitimitu, ktorá nepochádza zo zákona, ale ktorá pochádza z vôle väčšiny občanov.

Buržoázno-demokratický systém obsadzovania politických postov umožňuje, aby sa politická moc dostal do rúk silám, ktoré síce splnili podmienku legality, podmienky zákona, ale nesplnili podmienku legitimity. To znamená, že politická moc sa dostáva do rúk silám, ktorá nie je legitimizovaná vôľou väčšiny oprávnených voličov.

V našich podmienkach sa už dlhodobo zúčastňuje volieb do parlamentu len okolo 60% oprávnených voličov, čo znamená, že politická moc nad celkom spoločnosti sa dostáva rúk silám, ktoré reprezentujú vôľu niečo viac ako 30% oprávnených voličov a niekedy ani toľko. Ak nazrieme do údajov volieb z roku 1998, kedy sa volieb zúčastnil najväčší počet voličov v histórii našich parlamentných volieb tak zistíme, že ani v daných voľbách sa k moci nedostali politické sily, ktoré by reprezentovali vôľu väčšiny voličov.

Volebná účasť v roku 1998 dosiahla 84,24 %, čo je v našej histórii volieb do Národnej rady najvyššia účasť. Napriek tomu vládna koalícia zložená z SDK, SDĽ, SMK a SOP predstavovala spolu 1 952 970 hlasov voličov, čo bolo 48,53% z počtu všetkých oprávnených voličov. To znamená, že pri doteraz najvyššej účasti voličov, vláda nereprezentovala ani polovinu oprávnených voličov alebo inak povedané nesplnila podmienku legitimity.

Iný aspekt pokrivenosti nášho volebného systému výrazne dokumentujú voľby do parlamentu z roku 2020, kedy celková účasť voličov dosiahla 65,80% oprávnených voličov, ale z nich 28,47% hlasov, t.j. 820 411 odovzdaných hlasov prepadlo, lebo strany, ktorým uvedený počet voličov odovzdal svoj hlas sa do parlamentu nedostali. Do parlamentu sa dostali reprezentanti 2 096 429 oprávnených voličov, čo však z celkového počtu predstavuje len 47,29% hlasov oprávnených voličov. Inak povedané v roku 2020, samotní poslanci v parlamente nereprezentovali ani 50% hlasov oprávnených voličov. Vládna koalícia na čele s I. Matovičom potom reprezentovala len 29,43% hlasov oprávnených voličov.

Všeobecne platí, že spoločnosť opierajúca sa o záujem súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov, nemôže za normálnych okolností vytvoriť politickú formu spoločného harmonického súžitia občanov štátu, pretože spoločnosť je vnútorne rozdelená na dve základné triedy. Triedu vlastníkov výrobných prostriedkov a triedu námezdne pracujúcich, ktorých ekonomicko-politické záujmy sa vzájomne vylučujú.

V prípade Slovenska nie je ťažké ukázať ako suverenita slovenského štátu reprezentovaná jeho politikou už od tzv. nežnej revolúcie, nielenže nie je suverenitou vôle väčšiny občanov, ale celkom jasne smeruje proti ich suverenite. Smeruje proti tomu, aby občania svojou spoločnou vôľou reálne rozhodovali o celkovom pohybe štátu.

Ak máme na mysli suverenitu buržoázneho štátu a dnes o iný typ suverenity u nás ísť nemôže, tak je v prvom rade potrebné si uvedomiť, že ide nie o suverenitu občanov, rozhodovať o svojom osude, ale o suverenitu domácej buržoázie realizovať svoj záujem v konflikte so zahraničnou buržoáziou.

Konflikt domácej buržoázie so zahraničnou však nie je vedený v mene národných záujmov občanov štátu a už vôbec nie v mene záujmov námezdne pracujúcich daného štátu. Konflikt medzi domácim a zahraničným kapitálom spočíva predovšetkým v otázke moci nad využitím prírodno-ekonomických zdrojov, včítane využitia námezdnej pracovnej sily v danom štáte pre rozvoj a akumuláciu kapitálu.

Vieme ako sa u nás stvorila domáca kapitálová vrstva po 89 – či už jednoduchým rozkradnutím časti štátneho majetku, kupónovou privatizáciu, divou alebo politickou privatizáciou, procesom reštitúcie štátneho majetku ich bývalým majiteľom alebo priamym, pre nás nevýhodným predajom štátneho majetku zahraničnému kapitálu.

Na počiatku „revolúcie“, slovenské buržoázne „revolučné“ politické sily spolu s českými, rozdávali za babku štátny majetok zahraničnému kapitálu jednoducho preto, že doma žiadny skutočný kapitál nebol k dispozícii a tak k nám bolo potrebné urýchlene importovať nie len zahraničný kapitál, ale aj moc jeho ľudských predstaviteľov, zahraničných kapitalistov. Vytvoriť buržoáznu ekonomickú základňu štátu nebolo možné inak, ako odovzdať zahraničnému kapitálu veľkú časť ekonomických a ľudských zdrojov Slovenska.

Tento proces formovania nadvlády zahraničného kapitálu nad vznikajúcou domácou buržoáziou bol hneď od počiatku formovania samostatnej Slovenskej republiky ešte zosilnený ekonomickými podmienkami, ktoré sme museli splniť pred vstupom do EÚ. Po ich prijatí u nás zanikli celé odvetvia priemyslu a poľnohospodárstvo sa rozpadlo. Podmienky vstupu do EÚ, o ktorých občania nemali žiadnu možnosť rozhodovať, nás už na počiatku definitívne premenili skôr na kolóniu západného kapitálu, než na slobodnú buržoáznu spoločnosť.

Dnešné precitnutie niektorých politických strán, ktoré sa doteraz podieľali na likvidácii suverenity Slovenska a ich dnešné volanie po suverénnej politike je síce potešujúce, ale aký skutočný efekt môže ich „nová“ politika priniesť pre posilnenie suverenity Slovenska nie je jasné.

Volebné programy týchto strán sú v rovine propagandy a nie v rovine reálneho politického programu. Ak by mali na mysli skutočnú suverenitu Slovenska, tak by prvou nutnou súčasťou ich programu musela byť podstatná premena volebného systému, ktorý by „ľud“ nevyužíval len ako zdroj politickej moci, ale by zabezpečil, aby ľud mal aj reálnu moc nad výkonom politickej moci svojich volených predstaviteľov, s možnosťou ich kedykoľvek odvolať, ak nerealizujú vôľu voličov. Ale takéto kroky žiadna zo strán, ktorá má nádej sa dostať do parlamentu nesľubuje a preto ich reči o suverenite Slovenska sú len propagandistické heslá, ktorých cieľom nie je nič iné, ako dostať strany do parlamentu.

Pointou volania opozičných buržoáznych strán po väčšej suverenite Slovenska je fakt, že národný kapitál sa zhoduje so zahraničným kapitálom v dominantnej úlohe súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov v spoločnosti. Zhoduje sa sa s ním vo vykorisťovaní námezdnej pracovnej sily, ako aj vo vykorisťovaní domácich prírodných zdrojov. Lenže súkromné vlastníctvo vo svojej rozvinutej a univerzálnej podobe je finančným kapitálom, pre ktorý je národnosť len vecou formálneho znaku na jeho peňažnom tele, znakom, ktorý mu nijako nebráni v prekračovaní národných hraníc a presadzovaní protinárodnej politiky. Povedané zjednodušene, uznávanie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov vedie v konečnom dôsledku nutne k nadvláde veľkého kapitálu nad malým kapitálom, ergo zjednotený medzinárodný kapitál ako ekonomicko-politický suverén si nakoniec podriaďuje obmedzený národný kapitál, podriaďuje si suverenitu štátu. Toto je nutný dôsledok súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.