Vláda schválila návrh nového Občianskeho zákonníka a keďže sa svojim obsahom vzťahuje aj na mňa, tak som do návrhu nového zákonníka nahliadol. Obsahuje 1915 paragrafov a keďže nie som právnik, tak je jasné, že som ho viac menej len prezrel. Napriek zbežnému pohľadu ma niekoľko bodov nového občianskeho zákonníka predsa zaujalo.

Na stránke: https://www.slov-lex.sk/…/2025/486/sprievodne-dokumenty… sú všetky dokumenty, ktoré v texte spomínam – návrh Občianskeho zákonníka (vlastný materiál), dôvodová správa – všeobecná časť a dôvodová správa – osobitná časť.

Prvá vec, ktorá ma zaujala sa dotýka názvu zákonníka. Napriek tomu, že sa volá „Občiansky zákonník“, tak v celom texte zákona som výraz „občan“ nenašiel a to napriek tomu, že podľa názvu zákona je občan tým subjektom, na ktorý sa občiansky zákonník vzťahuje.

Je zvláštne, že na jednej strane sa v dôvodovej správe hovorí, že jedným z cieľov nového zákonníka je „odstrániť relikty socialistického prístupu k súkromnému právu“ a napriek tomu, že pojem občana ako „ideologický“ pojem bol z Občianskeho zákonníka odstránený už v roku 1991, tak jeho „socialistický názov“ veselo prežíva ďalej.

Pojem občana bol nahradený pojmom „fyzická osoba“ v roku 1991 a napriek tomu, tento nový pojem stále trpí aj v návrhu nového zákonníka zvláštnymi chorobami.

V súvislosti s jeho vymedzením sa v osobitnej časti dôvodovej správy konštatuje, že „V súčasnej úprave absentuje vymedzenie pojmu fyzická osoba“ a návrh chce túto chybu súčasne platného zákonníka odstrániť návrhom na jeho definovanie „prostredníctvom bežne zrozumiteľného pojmu človek.“

Výsledkom „precíznej“ práce právnikov je § 2, bod 1., kde sa fyzická osoba „definuje“ nasledovne: „Fyzickou osobou je človek“. Je zjavné, že uvedená forma nie je žiadnou definíciou „fyzickej osoby“ rovnako ako tvrdenie, že štvorec je plošný geometrický útvar. V paragrafe sa jednoducho fyzická osoba podraďuje pod všeobecnejší pojem človeka, ale spätne fyzickú osobu nevyčleňuje zo všeobecného pojmu človek, nejakým druhovým rozdielom. Z uvedeného hľadiska by sa prvá hlava Občianskeho zákonníka mohla pokojne nazývať nie „Postavenie osôb“, ale „Postavenie ľudí“ a celý Občiansky zákonník by mohol byť premenovaný na „Ľudský zákonník“.

Predložený návrh tak fakticky nerieši základnú vec celého zákonníka, pretože na jeho základe nie je jasné, kto je vlastne subjektom, na ktorého sa občiansky zákonník vzťahuje.

Uvedenými ťažkosťami sa kalvária zákonníka a konkrétne kalvária „fyzickej osoby“ zďaleka nekončí.

Občiansky zákonník by podľa svojho vymedzenia mal byť „všeobecným a základným predpisom súkromného práva.“ Podľa tohto vymedzenia to, čo v navrhovanom OZ skutočne chýba je vymedzenie alebo definícia „súkromnej fyzickej osoby“, pretože súkromné právo neprináleží fyzickej osobe ako takej, neprináleží „človeku“ ako takému, ale prináleží fyzickej osobe, ktorá až v určitých spoločenských pomeroch nadobúda povahu súkromnej fyzickej osoby.

Pointa je v tom, že žiadna fyzická osoba či človek sa nerodí ako „súkromná“ osoba, ale práve naopak, každá fyzická osoba prichádza na svet ako plod spoločného úsilia dvoch osôb protikladného pohlavia, svojich rodičov, a stáva sa organickou súčasťou celku rodiny. Fyzická osoba tak prichádza na svet ako osoba, ktorá je súčasťou rodinného spoločenstva, ako spoločenská bytosť. Aj zdrojom jej následného duchovného a telesného rozvoj nie je jej „súkromná“, od ostatných fyzických osôb oddelená podstata. Zdrojom jej rozvoja je život v spoločnosti a preto je fyzická osoba svojou podstatou spoločenskou a nie súkromnou bytosťou.

Spoločenská osoba nadobúda formu súkromnej osoby, len v určitých spoločenských pomeroch, pomeroch, v ktorých je pohyb a vývoj spoločnosti determinovaný súkromným vlastníctvom a predovšetkým súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov.

Ak by navrhovateľ disponoval skutočným „filozofickým kontextom“, ktorý spomína pri autonómnej vôli, tak by musel vedieť, že z hľadiska historického je premena členov spoločnosti na spoločenstvo, vzájomne si konkurujúcich súkromných osôb spojená so vznikom súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, teda so súkromným vlastníctvom materiálnych zdrojov obživy človeka. Následná postupná premena rozmanitých vlastností fyzických osôb a najmä premena jej pracovnej schopnosti na súkromné vlastníctvo a spolu s ňou aj premena fyzickej osoby na súkromnú osobu je tak dôsledkom „víťaznej“ cesty súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov v historickom rozvoji spoločnosti.

Návrh nového Občianskeho zákonníka dokazuje, že kapitalistická forma, ktorú naša spoločnosť nastúpila po roku 1989, dnes už natoľko prerástla do svojho obsahu, do podstaty spoločnosti, že v medziľudských vzťahoch začínajú dominovať súkromno-vlastnícke vzťahy, vzťahy, ktoré oddeľujú a často stavajú jedno spoločenské indivíduum proti druhému a spájajú ich len prostredníctvom ich náhodne sa zhodujúcich súkromných záujmov. Občiansky zákonník vo forme základného predpisu súkromného práva, túto hlbokú premenu našej spoločnosti fixuje v právnej forme.

Nový OZ tak nahliada na našu spoločnosť ako na masu vzájomne indiferentných súkromných osôb, sledujúcich, spájajúcich sa, ako aj hádajúcich sa len na základe svojho súkromného vlastníctva a z neho plynúceho súkromného záujmu. Proces „dekompozície“ slovenskej spoločnosti dosiahol svoju rozvinutú formu.

V predloženom návrhu nemôžem obísť otázku „autonómnej vôle“, ktorá je podľa osobitnej dôvodovej správy jedným z hlavných princípov predloženého zákona.

Princíp autonómnej vôle však zďaleka nie je aj skutočným princípom predloženého návrhu zákona, rovnako ako jeho subjektom nie je „fyzická osoba“, ale je skôr ideologickým pozlátkom, ktoré má zakryť skutočnú podstatu „autonómnej vôle“, o ktorej sa tu hovorí a ktorú sa zákonník snaží čo najviac „oslobodiť“ z moci zákonov štátu.

Je to analogické s ťažkosťami fyzickej osoby. Zákon síce nominálne hovorí o fyzickej osobe, ale vo svojej podstate hovorí o súkromnej fyzickej osobe, vlastniacej súkromný majetok čo nie je jedno a to isté.

Ak zákon v Čl. 2. hovorí, že „Každý si môže podľa svojej vôle usporiadať svoje súkromné záležitosti“, tak prehliada podstatný moment autonómnej vôle, ktorým je nutnosť vlastniť dostatok zdrojov, aby si každý na základe svojej vôle mohol usporiadať svoje súkromné záležitosti.

Ak navrhovateľ v osobitnej časti dôvodovej správy, k čl. 2. hovorí, že „V širšom, filozofickom kontexte ide o schopnosť konať nezávisle na vonkajších vplyvoch a riadiť sa predovšetkým ideou zákona a vlastným, rozumným úsudkom.“, tak je zjavné, že o filozofickom kontexte autonómnej vôle nemá ani potuchy, pretože počnúc J. Lockom a končiac F. A. Hayekom, je autonómna vôľa bez súkromných zdrojov, o ktoré sa môže oprieť, len fata morgánou.

Ak sa teda v navrhovanom texte hovorí o autonómnej vôli ako základe usporiadania si svojich vecí, či ako podmienky konať nezávisle na vonkajších vplyvoch, tak sa celkom jasne hovorí nie o autonómnej vôli ako takej, ale o autonómnej vôli súkromného vlastníka, ktorého rozsah súkromnej slobody je determinovaný rozsahom jeho vlastníctva.

Jedným z hlavných princípov OZ nie je princíp „autonómnej vôle“, ako sa to v texte tvrdí, ale základom je princíp autonómnej vôle súkromného vlastníka, pretože základom autonómie vôle je súkromné vlastníctvo, s ktorým môže vlastník nakladať podľa svojej vôle.

Súkromný vlastník, ktorý vlastní nekonečný počet ľudský a iných práv, ale v realite okrem svojej igelitky, s ktorou sa potuluje po meste nič iné nevlastní je súkromný vlastník, ktorý je totálne „neautonómny“ a teda odkázaný na „vonkajšie vplyvy“.

Lenže závislosť na „vonkajších vplyvoch“ sa týka aj tých súkromných vlastníkov, ktorí úspešne hromadia svoje bohatstvo.

Už v období zrodu kapitalizmu „rodiaci sa“ súkromní vlastníci pochopili, že svoj majetok proti mase nemajetným nemôžu udržať len svojimi individuálnymi silami a tak medzi sebou „urobili dohodu“ o vytvorení buržoázneho štátu. Nerobili to pre svoju autonómnu vôľu, ktorú vytvorením štátu nutne obmedzili, ale urobili to pre ochranu svojho súkromného vlastníctva. J. Locke v tejto súvislosti zdôraznil, že hlavnou funkciou vlády je chrániť súkromný majetok („The Great and Chief end therefore, of Mens uniting into Commonwealths, and putting themselves under Goverment, is the Preservation of their Property“. s. 368-369, J. Locke, Two Treatises of Government. Cambridge 1967).

Z uvedeného “filozofického kontextu“ je zrejmé, že či starý alebo nový Občiansky zákonník, každý je vo svojej podstate zákonom štátu na ochranu súkromných vlastníkov, t.j. je „vonkajším vplyvom“, ktorý súkromníkov mocensky podporuje a bez ktorého by súkromní vlastníci nemohli neustále rozmnožovať svoje súkromné vlastníctvo.

V závere vyššie uvedeného tvrdenia o výnimočnosti autonómnej vôle sa spomína schopnosť autonómnej vôle „riadiť sa predovšetkým ideou zákona a vlastným, rozumným úsudkom“ čo už celkom zjavne patrí do ríše rozprávok a nie reality súkromných vlastníkov. Navrhovateľ tu akosi zabudol na to, že autonómna vôľa súkromného vlastníka sa s ideou zákona štátu, ktorý v podstate reprezentuje ich vlastnú spoločnú vôľu nemajú príliš v láske práve preto, že obmedzuje jeho súkromnú vôľu či túžbu a tak sa snaží zákon obísť všade tam, kde je to pre jeho súkromný záujme výhodné. A pokiaľ ide o rozumnosť úsudku súkromných podnikateľov, tak vo väčšine prípadoch je ich úsudok rozumný len z hľadiska ich súkromného záujmu, ale nie z hľadiska celej spoločnosti.

V návrhu zákona ma ešte celkom náhodne zaujala otázka plodov a úžitkov, rozoberaná v § 34. Plody a úžitky sa vymedzujú nasledovne: „Plody sú vnímané v užšom zmysle ako fructus naturales, teda ako hospodársky výťažok plodonosného právneho predmetu, pravidelne generovaný jeho prirodzenou povahou.“

„Úžitky sú rovnako vymedzené v užšom zmysle ako fructus civiles (civilné plody) a predstavujú výnos generovaný právnou podstatou právneho predmetu. Ide napríklad o úrok, nájomné alebo dividendu.“

V prípade vymedzenia „civilného plodu“ sa nám tu právo mení na „plodonosnú vedu“, pretože napríklad nielen úrok a nájomné, ale aj dividenda sú „generované právnou podstatou právneho predmetu“ tade sú generované právom.

Realita však hovorí niečo iné. Úrok a nájomné nie sú generované „právnou podstatou právneho predmetu“, ale sú generované vôľou vlastníkov peňazí a bytov zarábať na svojom vlastníctve tým, že ich za stanovené podmienky prepožičiavajú druhému. Právo túto ich súkromno-vlastnícku aktivitu len politicko-mocensky posväcuje.

V prípade dividend má tvrdenie o tom, že sú generované „právnou podstatou právneho predmetu“, dva aspekty. Prvý spočíva v tom, že dividendy sú produktom ekonomického pohybu kapitálu, t.j. sú formou ekonomického zisku, ktorý sa dosahuje vykorisťovaním námezdnej pracovnej sily. Kapitál svojou podstatou nie je právny predmet, ale ekonomický „predmet“ a má ekonomickú a nie právnu podstatu. Pokiaľ kapitál ako forma súkromného vlastníctva, trčí len vo svojej „právnej forme“ ako „právny predmet“ a je ekonomicky nečinný, tak sa často stáva „plodonosným“ nie je pre podnikateľa, ale skôr pre právnikov.

V závere príspevku mi nedá, aby som nespomenul ešte jednu zvláštnu okolnosť spojenú s návrhom nového Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník, ktorý sa má definitívne vysporiadať s „reliktami socializmu“ predkladá koalícia vedená fakticky dvomi stranami, ktoré o sebe vyhlasujú, že sú sociálno-demokratické. Od politiky sociálnej demokracie toho síce moc neočakávam, ale napriek tomu by som skôr očakával, že svojou politikou nebude likvidovať všetky „relikty socializmu“.

Uvedená okolnosť je zvláštna aj v tom, že pokiaľ si dobre spomínam, tak po obdobiach rozpredaja štátneho majetku domácim či zahraničným subjektom to bola strana Smer, v tom čase ešte v „jednote“ s Hlasom, ktorá nakoniec definitívne zbavila slovenskú ekonomiku aj jej suverenity tým, že jej „krv“, vlastnú menu, Slovenskú korunu a tým aj vládu nad slovenskou ekonomikou predala západnému kapitálu, vládnucemu prostredníctvom eura.

Chcem tým povedať, že strana Smer napriek svojmu názvu už dvakrát v našej histórii pomohla svojou politikou zavŕšiť či dokončiť určité procesy kapitalizácie našej spoločnosti, hoci podľa názvu, by ich politika mala kapitalizácii spoločnosti skôr vzdorovať a posilňovať reálne práva pracujúcich.